BOH MÔŽE VYŤAŽIŤ DOBRO I Z NAŠICH ZLYHANÍ

            Človeku sa častokrát stáva, že po zlyhaní ho prenikne smútok, rozorvanosť, stáva sa malomyseľným. Zriedkavo však ide o číru bolesť, že urazil Boha. Býva tam aj zmes bolesti a pýchy. Pretože jeho smútok a skleslosť ani tak nepramení z toho, že urazil Boha, ako zo sklamania, že ideálny obraz, ktorý o sebe mal, sa odrazu roztrieštil.
            Skutočne pokorný človek nikdy nie je prekvapený ani zmätený svojimi pokleskami, pretože je si vedomý svojej slabosti a nestálosti. Jednoducho povedať: „Pane, odpusť mi, opäť som zhrešil“ je úprimnejšie ako snažiť sa vyvíjať nadľudské úsilie na úplné odstránenie nedokonalostí a hriechov. O toto snažiť sa znamená bojovať na pôde, na ktorú nás diabol rafinovane zvábil a na ktorej nás takmer určite premôže. A naopak, poznanie a vyznanie vlastnej hriešnosti je pre nás skúsenosťou Božieho milosrdenstva.
            Pre človeka dobrej vôle nie je ani tak závažné zlyhanie ako také, ako skôr ochabnutosť, do ktorej potom upadá. Znakom duchovnej zrelosti nie je to, že viac nepadne, ako skôr to, že je schopný sa pozviechať.
            Sv. Pavol hovorí: „Tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré“ a sv. Augustín dodáva: „dokonca aj hriech“.